Aké vynaliezavé a múdre, povedala som si...a zároveň sa mi vynorili spomienky z môjho detstva či puberty, keď mi mama alebo otec neraz povedali: „Toto nesmieš.“, „Tam nepôjdeš.“ „ Do tej a tej si doma.“ A ako som to nevedela niekedy pochopiť, hlavne keď iní mohli a ja nie. Dnes som však veľmi vďačná svojim rodičom, za to ako ma viedli a vychovávali, že mi stanovili určité hranice, že mi nedovolili všetko a tým ma uchránili aj pred mnohými pádmi či sklamaniami, že ma naučili rozlišovať a vážiť si samú seba a že mi v určitom zmysle dali návod ako vychovávať moje vlastné deti...
Viem, že niekedy aj tí „najlepší“ rodičia majú problém so svojim dieťaťom a nechápu prečo práve toto jedno je iné, keď všetky tri vychovávali rovnako alebo majú pocit zlyhania a pýtajú sa: „Urobil som všetko čo som urobiť mohol?“ Áno, niekedy sa stáva, že aj keď sme urobili všetko čo bolo v našich silách, predsa to akosi nevychádza... To však neznamená, že sme zlí rodičia.
Dnes sa však rozmáha aj iný fenomén, ktorý je, a viem, že to nie je len môj pocit, čoraz častejšie rastúci...a tým je akási ľahostajnosť či ani neviem ako to mám nazvať... Jednoducho mnohé deti a mladí dnes akoby nemali žiadne hranice, majú veľa (a nevedia sa s tým deliť), všetko môžu, všade môžu... Obávam sa však, že toto nie je tá správna cesta výchovy budúcej generácie k zodpovednosti.
Možno sa niekedy bojíme, že sa s nimi „pohneváme“ (že budeme tí zlí), ak nebudeme súhlasiť s tým čo oni chcú, ale my nemáme byť ich „kamaráti“ a vyjednávať s nimi, my máme byť ich rodičia a ukázať im, že toto a toto je dobré, a naopak toto nie, že sme si vedomí, že po tom alebo tom túžia, ale momentálne to pre nich nie je potrebné alebo vhodné. A viesť ich k tomu, aby sa raz ako dospelí ľudia dokázali rozhodovať a konať zodpovedne a múdro. Zároveň im ukážme, že to všetko nerobíme preto, že by nás to nejako uspokojovalo, ale preto, že im chceme dobre a preto, že nám na nich záleží a máme ich radi.
Dôležitá je teda komunikácia - rozprávajme sa s nimi, zaujímajme sa (o to čo pozerajú, kam chodia, s kým chodia, čo robia), vysvetľujme, zakážme aj za cenu, že budeme tí zlí (samozrejme, nemyslím tým bezhlavé zakazovanie všetkého či stanovenie nelogických hraníc, ktoré by mohli priniesť opačný efekt). Chcem len povedať, že my sme tí zodpovední, dokiaľ nedospejú na samostatných dospelých jedincov. Teda to akí ľudia vyrastú z našich detí závisí v prvom rade od nás – rodičov, a to tu a teraz. Lebo viete ako hovorí známe príslovie: „Ohýbaj ma mamko, pokiaľ som ja Janko, bo keď budem Jano, neohneš ma mamo.“