Kresťanstvo ako zodpovednosť a snaha o dokonalosť

Autor: Marianna Tižová | 20.2.2014 o 16:53 | (upravené 21.2.2014 o 22:38) Karma článku: 7,27 | Prečítané:  526x

Možno moje slová v článku „No a čo, že chodíš do kostola?“ alebo „Nie je kresťan ako kresťan!“ boli pre niektorých až príliš tvrdé, resp. nepochopené, ale to len preto, aby som poukázala na to, že my kresťania si často neuvedomujeme ako ovplyvňujeme, resp. pôsobíme na druhých, ako naše správanie môže niekoho priblížiť k Bohu a naopak niekoho odradiť, ba zraniť... A to, že sa hlásim ku kresťanstvu, nesie so sebou aj určitú dávku zodpovednosti. Samozrejme, sme ľudia (plní nedokonalostí a chýb) a každý by si mal uvedomiť, že tým, že je niekto kresťan, to neznamená, že je nadčlovek alebo dokonalosť sama o sebe. No práve preto, že je na nás (o kňazoch ani nehovorím) tak často pozerané (avšak nie len preto), by sa náš život mal približovať k dokonalosti = snažiť sa ju dosahovať (aj keď dobre vieme, že ju nikdy nedosiahneme v plnosti, pretože len Boh je dokonalý).

Ajaaaaj, koľkokrát som sama urobila nejakú vec, ktorá nebola správna. Koľkokrát som sa nezachovala voči svojmu blížnemu pekne či citlivo. Koľkokrát som vybuchla a povedala niečo, čo ma potom veľmi mrzelo. Avšak podstatné je to, že ak sa nám už čosi také prihodí, je potrebné vstať zo svojho „zadku“, odložiť svoju pýchu a prísť za tým ktorému sme ublížili - poprosiť o odpustenie, príp. dať do poriadku, čo sme pokazili. Niekedy však môže nastať aj opačná situácia, a to, že ublížené bolo nám a že ten kto to spôsobil nie je schopný prísť a ospravedlniť sa. Vtedy je potrebné pomôcť tomu druhému, a to tým, že prídeme my ako prví, že vyjdeme zo seba a povieme napr.: „Mrzí ma to, čo sa stalo,...viem, že je to pre teba ťažké prísť za mnou, bolí ma čo si mi povedal/urobil,...no aj tak ti odpúšťam.“ Oba prípady sú nesmierne ťažké (i pre mňa), ale ten kto to skúsil vie, že odpustenie má obrovskú silu a že prináša uzdravenie (pre nás i pre tých druhých). Teda bez ohľadu na to, kto je vinný (niekedy je však vina na strane oboch), je potrebné zmieriť sa. Nikdy nenechávajme slnko zapadať nad našim hnevom! Táto veta (pre niektorých „len fráza“) nesie v sebe veľkú pravdu.

Vrátim sa ale k podstate... V prvom rade však chcem upozorniť na to, že tento článok, resp. slová a vety v ňom obsiahnuté nie sú nejakými oficiálnymi definíciami, ale mojimi osobnými názormi a tým ako ja chápem kresťanstvo a veci s ním spojené.

Teda to, že som kresťan čosi vypovedá, resp. by malo vypovedať. Čosi sa od nás očakáva. Bohužiaľ? Mohli by sme to prirovnať k „role“. Rola je očakávaný spôsob správania, resp. konania jednotlivca. Každá rola nesie v sebe určité očakávania – rola matky/otca, učiteľa, vedca, záchranára, kňaza, lekára,... A teda aj odo mňa ako kresťana sa (vedome či nevedome) niečo očakáva. Ale byť kresťanom je oveľa viac. To neznamená, že máme byť taký a taký, pretože sa to od nás očakáva, ale preto, že chceme byť taký a taký. Opäť však zdôrazňujem, pre tých čo si myslia, že kresťan musí byť za každých okolností neomylný, našu prirodzenú a ľudskú nedokonalosť.

Teda, ak sa už hlásim ku kresťanstvu (súkromne a o to viac verejne) malo by sa to odrážať aj na mojom živote. Nestačí povedať som kresťan a následne konať veci, ktoré odporujú tomuto výroku. Nestačí len hovoriť o láske, ale ju aj konať a preukazovať. Slová samé o sebe sú prázdne, ak náš život nie je ich dôkazom.

Kresťan by mal chcieť na sebe pracovať. Cvičiť sa v sebaovládaní, učiť sa odpúšťať a milovať bez predsudkov, nenávidieť zlo a strániť sa mu. Pozor! Nie človeka nenávidieť, ale zlo a hriech. Ak niekto koná zlo, je potrebné mu to povedať (v láske samozrejme), pretože kresťan by nemal byť človek, ktorý mlčí a ticho sa prizerá či podporuje druhého v nesprávnych krokoch. Je potrebné jasne pomenovať čo je zlé a čo dobré, ako aj vysvetliť to. Samozrejme, každý si môžeme tú istú vec vyložiť ináč - jeden ako za dobrú a iný ako za zlú...je to aj o našom svedomí a poznaní aké máme, preto je potrebný priateľský dialóg a uvádzanie príkladov, ale i otvorenosť naň a prípadné pripustenie našich omylov. Na druhej strane však vždy musíme milovať toho človeka. Len láska dokáže meniť! Myslím, že toto je jasné každému (kresťanovi aj nekresťanovi), ktorý čosi také okúsil. Opäť je dôležité poznamenať, že nemôžeme chcieť, aby sa zmenili iní, ak nezačneme od seba.

A veľmi dôležitý a neodmysliteľný je i náš duchovný život. Bez Boha to jednoducho nejde. To neznamená len dodržiavať 10 Božích prikázaní a v nedeľu zájsť do kostola, pretože musím. Znamená to však žiť náš život naplno vo viere, ktorú sme dostali ako dar. Áno, viera je dar od Boha. Kto by ju mal hoc len malinkú ako horčičné semienko, mal by ju prehlbovať. Nemrhajme tým, čo sme dostali. Boh tento dar chce dať každému jednému človeku, je však potrebné, aby sme poznávali a hľadali pravdu. A to môžeme len vtedy ak sú naše srdcia otvorené a naše oči a uši vnímavé. Boha nespoznám, ak sa s ním nebudem rozprávať (hľadať ho) a načúvať mu. Ani keď budem konať zlo, bez ochoty sa zmeniť, pretože tým uzatváram svoje srdce pred Božím pôsobením. Ja sám, človek, týmto ničím náš vzťah s Bohom. Nie Boh sa uzatvára, ale my sami a on nasilu nevstupuje do srdca človeka. A teda, áno, chodenie do kostola je dôležité, pretože aj cez Božie slovo a sväté prijímanie lepšie poznávame a dostávame sa bližšie k Bohu, ale tu naše kresťanstvo nesmie končiť.

Čo dodať...tieto riadky nie sú ani nemajú byť nejakým poučovaním, ale výzvou pre nás kresťanov, aby sme sa snažili žiť život kresťana naplno (nielen tak ledabolo) a najlepšie ako vieme a ukazovať ten dobrý príklad kresťanstva a naopak prosbou o zhovievavosť a rozlišovanie i menej vynesených súdov zo strany tých, ktorí nie sú kresťanmi, resp. sa za nich nepokladajú pretože ich niekto zranil slovom, svojim konaním či akýmkoľvek správaním a oni zatrpkli voči kresťanstvu.

Nikto nie je dokonalý a či sme alebo nie sme kresťania, je potrebné si odpúšťať a vzájomne si pomáhať k dokonalosti.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Stálicou maďarskej politiky na Slovensku je Béla Bugár

Maďarskú menšinu na Slovensku reprezentujú v podstate od roku 1989 tie isté tváre.

KOMENTÁRE

Vyčerpá sa s Ficom III Bugárov kredit?

Most-Híd je taký baleťák na hrane.

TECH

Lysohlávky pomohli pacientom s rakovinou

Látka dokázala odhaliť pacientom nový zmysel života.


Už ste čítali?