Zviera viac ako človek

Autor: Marianna Tižová | 24.2.2014 o 9:30 | (upravené 24.2.2014 o 9:43) Karma článku: 8,34 | Prečítané:  1205x

Zvieratá mám veľmi rada, som za ich ochranu či pomoc, ale aby som ich hodnotu postavila nad hodnotu akú má človek a ľudský život, tak to nie...

Používam toto prirovnanie, pretože dnes sa priam bijeme za práva zvierat, bojujeme za ich ochranu, dojíma nás každá neprávosť konaná na nich a naša bolesť plynúca z tejto neprávosti, premenená často v slzy, je už už na krajíčku, keď vidíme ako nejakému nevinnému stvoreniu ubližujú či ho nebodaj zabijú a úplne súhlasím a pripájam sa na stranu ochrany za tieto stvorenia, ale aby som zvieratká a ich ochranu postavila nad odhodlanie chrániť v prvom rade ľudský život, tak s tým sa ja akosi neviem stotožniť.

Teda, toto prirovnanie nie je odsúdením ochrany zvierat, a naopak. Je však prinajmenšom udivujúce, že sme schopní vynaložiť toľko úsilia, ba i financií na ich ochranu, ale ochrana ľudského života je nám ľahostajná. Vari už život človeka nie je tým najväčším darom? Či nám stačí ten náš a viac nás nezaujíma? Neznie to trocha sebecky?

Bez ohľadu na to, že existujú rôzne typy ľudí, ktorí robia to čo robia a že z rôznych dôvodov niektorí nikdy nepriznajú, že človek je človekom od počatia, ja si stojím za tým, že je. Samozrejme sú aj takí, ktorí priznávajú, že to tak je, resp. že by mohlo byť, no vzhľadom k tomu, že sa ocitli v nejakej konkrétnej situácii, možno nepriaznivej či na prvý pohľad neriešiteľnej, nakoniec sa rozhodnú, avšak nie pre život. Spočiatku som sa chcela dotknúť aj tejto problematiky a pohnútok, ktoré vedú ľudí k takémuto stanovisku, avšak aby si to niektorí nevyložili ako odsudzovanie či posudzovanie, tak sa tomu radšej vyhnem. Nie som sudca, len konštatujem...

Človek je, podľa mňa, najväčší zázrak vo vesmíre, život je dar a ľudský život začína od počatia. Kto si toto uvedomí, nemôže tvrdiť opak. Niekedy však nestačí ani XY dôkazov o tom, že tomu tak je. Veľmi sa mi páči jedno video s o. Kuffom, kde hovorí: „Do 24 hodín je jasné či to bude dievča alebo chlapec. Marienka alebo Janko.“ Pretože aj vajíčko je schopné prežiť nanajvýš toľko (často je to oveľa menej - okolo 12 hodín za mesiac, kedy ho môže oplodniť spermia, aktívna v tele ženy cca 3 dni). Ak sa neoplodní, rozpadne sa a spolu s menštruačnou krvou odchádza von z tela ženy. Ak sa oplodní, tak to bude práve počas týchto 24 hodín. Či to bude počas prvej, piatej, jedenástej hodiny...to sa my nikdy nedozvieme, ale isté je, že do 24 hodín, pri všetkých priaznivých podmienkach, vznikne nový život. Nový originál. Nový človek (nie len zhluk akýchsi buniek). Tento zhluk buniek, ako to niektorí nazývajú nesie v sebe originálnu informáciu, ktorú nemožno poprieť ani vyvrátiť. „Lidská bytost začíná svou existenci oplozením vajíčka, kdy vzniká neopakovatelná kombinace genů, která obsahuje všechny informace potřebné, ale i plně dostačující, pro fyzickou existenci, vývoj a všechny funkční vlastnosti nového jedince,“ uvádzajú Prof. MUDr. Josef Marek, Doc. MUDr. Petr Hach, Doc. MUDr. Jitka Kočová, Doc. RNDr. Josef Reischig. „Početím – splynutím pohlavních buněk otce a matky – začíná individuální život člověka. Od tohoto okamžiku žije samostatně – má zdroj svého dalšího vývoje a všech svých činností výhradně v sobě. Rozvíjí sám své tělo a své schopnosti podle svého vnitřním „plánu“ – genetického kódu. Matka svým tělem zajišťuje pouze ideální prostředí umožňující dítěti zdravý vývoj před porodem i po něm.“

Avšak to nie je všetko. Keby sa aj niekto postavil proti biologickým faktom, existuje ešte jedna neopomenuteľná stránka, a to, že človek pozostáva nie len z tela, ale i duše. A táto duša je nám „vdýchnutá“ v momente oplodnenia. „Nápad odvíjet lidskost pouze ze stavu těla vychází z materialismu uměle omezujícího poznání pouze na hmotu. Tato mylná filosofie vede k mnoha zrůdným důsledkům a v praxi znamená odsouzení ohromné skupiny lidí ke ztrátě plné lidskosti. Lidské tělo se stále mění. I když po čtyřiceti nebo šedesáti letech je v mnoha ohledech naše tělo jiné, než bylo v dětství nebo po početí, vnímáme, že jsme po celý život stále stejnou osobou. Proto kromě těla, této stále měnící se hmoty, musí existovat i nějaký sjednocující princip, nějaká neměnná identita. Ta se již po tisíciletí nazývá duší. Právě existence duše je důvodem, proč je člověk vždy osobou, i když se jeho schopnosti nemohou právě projevit – ať ve stavu embrya, novorozeněte, v bezvědomí nebo v postupující demenci.„Aké múdre a zamyslenia hodné,“ povedala som si po prečítaní týchto pár viet.

Ak sme, my sami, život dostali zadarmo, mali by sme ho vedieť aj darovať a rozhodnúť sa preň, i keď je to v niektorých situáciách veľmi ťažké, ba až bolestné. Mali by sme si uvedomiť, že to nie my sme tí, ktorí sú pánmi nad životom, ale že je tu niekto vyšší, kto tak ako chcel aby som žila ja, ty, on/ona, tak chce aby žilo aj to nevinné stvorenie, ktoré sa počalo. Existuje tak veľa párov, ktoré by chceli detičky, avšak nemôžu ich mať. A možno práve toto dieťatko, ktoré vzniklo neplánovane či nechcene by im pomohlo prekonať tú bolesť a prázdnotu, ktorú prežívajú.

Možno sa často pýtame: „A čo s takým dieťaťom, ktorému hrozí postihnutie?“ Veľmi sa mi páčila reakcia mladej ženy Chiary Petrillo (viac o jej živote aj tu: http://cyrilsebo.blog.sme.sk/c/303375/Chiara-zomrela-aby-jej-dieta-mohlo-zit.html), ktorej keď gynekologička oznámila, že jej dieťa je choré a že možno neprežije ani hodinu, ona len odvetila: „Boh nikdy nerobí chyby.“ Rozhodla sa pre život, aj keď vedela, že nebude trvať dlho. A to nebolo jediný krát. I druhé dieťa zomrelo krátko po pôrode. Keď sa však dočkali tretieho, zdravého dieťatka, prišiel iný ortieľ - diagnostikovali jej rakovinu. Ona však odložila chemoterapiu, rádioterapiu, aby liečbou neuškodila synovi, ktorého nosila pod srdcom a neskôr zomrela. Svoj vlastný život dala za ten jeho. A toto je len jeden z príbehov, ktoré poukazujú na hodnotu ľudského života – je ich oveľa viac.
Tiež však pokladám za dôležité povedať, že ak nie sme schopní takéhoto rozhodnutia (je jedno z akých dôvodov), sú páry, ktoré sú ochotné a otvorené prijať i postihnuté dieťatko. Dokonca jeden môj dobrý kamarát si raz chcel adoptovať dieťa (hoc by bolo postihnuté), ktoré malo byť potratené (čo ma viedlo k zamysleniu sa i nad sebou, či by som bola schopná prijať cudzie a ešte k tomu aj choré dieťa). Práve pre to si ho teraz ešte viac vážim. Avšak musím poznamenať, že to či bude alebo nebude dieťa postihnuté, sa nedá vždy zistiť jednoznačne. Niektoré vyšetrenia
v tehotenstve sú dosť nespoľahlivé a ich výsledky skresľujúce. Občas mám pocit, že sa nerobia preto, aby pomáhali, ale aby doslova vyhľadávali vady, a tak nabádali ženy k činom, ktoré skôr či neskôr budú ľutovať (Proč pláčeš Miriam? – to je názov knihy, v ktorej sú opísané skutočné príbehy žien, ktoré podstúpili potrat, ako aj ich pocity po ňom). Zároveň sú zbytočne stresujúce tak pre ženu, ako i dieťa a celú rodinu. Pretože poviem Vám príklad (aj keď by som ich mohla uviesť oveľa viac). Jedna moja priateľka, v čase keď ešte bola tehotná, odmietla test (konkrétne tripple test), z ktorého sa zisťuje napr. či bude alebo nebude dieťa postihnuté downovým syndrómom. Bohužiaľ, aj keď nie je povinný, doktorka ju donútila podstúpiť ho... Dohodli sa však, že výsledok z testu jej nepovie, nech by bol akýkoľvek, pretože ona nechcela po zvyšok tehotenstva stresovať, ak by vyšiel, že dieťatko bude postihnuté - dá ho však jej manželovi. A tak sa aj stalo. Keď sa dieťatko narodilo (mimochodom nádherné, zdravé dievčatko), tak si ten výsledok z testu od manžela vyžiadala a predstavte si čo tam stálo... Dieťatko bude na takmer 80% postihnuté downovým syndrómom (teda pravdepodobnosť postihnutia bola takmer 80%). Nie na 0%, 10%, 50%,...ale 80%. Veď to je takmer isté.  Otázka znie: „Čo urobia ženy, ktorým vyjde takýto, nebodaj ešte horší výsledok?“ Odpoveď: „V mnohých prípadoch pôjdu na potrat.“

Viem, niekedy je veľmi ťažké sa rozhodnúť a ani nikoho neodsudzujem (aj keď s potratmi nesúhlasím), zvlášť keď žena otehotnela po znásilnení ( i keď pomer znásilnených oproti tým, ktoré sa rozhodnú pre potrat z iných dôvodov je oveľa oveľa oveľa nižší). Pretože pravdepodobnosť počatia pri znásilnení je veľmi nízka, vzhľadom už na vyššie spomínané fakty (životnosť vajíčka a životnosť spermií), ale i stres a iné faktory ovplyvňujúce túto skutočnosť. Ak sa však už raz na žene spáchal tento ohavný skutok, pri nahlásení tohto trestného činu je žena poslaná na výplach spermií. Ak predsa len otehotnie, mali by sme jej poskytnúť psychickú podporu, medicínsku starostlivosť, ale i praktickú podporu. Ak nevie prekonať traumu, môže dať dieťatko na adopciu. Opäť pripomínam, že množstvo neplodných párov čaká celé roky na adopciu a mnohé z nich práve na adopciu novonarodeniatka. Avšak, poznám viacero nádherných príkladov žien, ktoré si dieťatko nechali (i keď verím, že mali rovnaký strach či možno aj odpor) a bolo to pre nich neskutočne uzdravujúce. Svojim životom svedčia o tom, že sa to dá a že toto dieťa (ktoré síce vzniklo za podmienok akých vzniklo) je pre nich obrovským darom. Nemali by sme trestať nevinné dieťa za zločin jeho otca. Či dieťa počaté pri znásilnení má dostať trest smrti, kým násilník len niekoľko rokov väzenia? Potrat ešte nikdy nezmazal ani nezmaže fakt, že žena bola znásilnená. Znásilnenie je násilím proti nej a potrat je ďalším násilím v jej tele – proti dieťaťu.

Čo dodať,...je to veľmi ťažká téma a v mnohých prípadoch prináša len boj dvoch oproti sebe stojacich táborov. Ja si však dovolím povedať, že možno keby existovalo v tomto svete viac podpory zo strany rodiny, priateľov, lekárov i štátu a vôbec...tak by sme dnes neboli tam kde sme. Pretože snáď až na pár výnimiek neexistuje žena, ktorá by na potrat išla slobodne. V skutočnosti ho podstupuje zo strachu – z partnera, rodičov, zamestnávateľa, budúcnosti, z obavy o svoje zdravie, atď., a to navyše v dobe, kedy je vplyvom hormonálnych zmien psychicky nesmierne zraniteľná.

Nikoho neodsudzujem (je to aj o svedomí človeka a poznaní, ktoré má), pretože verím, že každý z nás sa raz postaví pred Spravodlivosť. Skôr povzbudzujem k zamysleniu sa nad životom ako takým a nad jeho hodnotou, ako aj nad podporou pre všetky ženy a rodiny, ktoré stoja pred týmto ťažkým rozhodnutím, akým potrat je. Pamätajme na to, že život je len jeden a všetko, čo sa v ňom raz udeje, sa nedá vrátiť späť. Preto by sme nemali robiť unáhlené a neuvážené kroky, ale hľadať možnosti a riešenia daných situácií. Potrat nie je riešenie, len ďalšia trauma v živote človeka – najmä ženy, ale i celej rodiny.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Stálicou maďarskej politiky na Slovensku je Béla Bugár

Maďarskú menšinu na Slovensku reprezentujú v podstate od roku 1989 tie isté tváre.

KOMENTÁRE

Vyčerpá sa s Ficom III Bugárov kredit?

Most-Híd je taký baleťák na hrane.

TECH

Lysohlávky pomohli pacientom s rakovinou

Látka dokázala odhaliť pacientom nový zmysel života.


Už ste čítali?