Mám však pocit, že je čoraz viac ľudí, ktorí si myslia, že tomu tak nie je. Často sa stretávam s názorom, že „kňazi by mali byť takí a onakí“, „ako je možné že sa kňaz dopustil toho a toho - veď je kňaz, nie?“ „Ako je možné, že Cirkev spravila to a to?“ „Vodu káže, víno pije.“
Raz mi jedna kamoška (mimochodom veľmi zlatá a múdra baba) vysvetlila, prečo má taký negatívny postoj ku kňazom, a vôbec k Cirkvi. Povedala mi, že kňaz, ktorý zhodou okolností kázal, keď sa raz rozhodla ísť do kostola, „ponížil“ neveriacich, resp. tých čo nechodia do kostola a jej sa to veľmi dotklo. Pomyslela si: „Čo som ja horšia ako tí, čo chodia do kostola?“ Bola som zarazená a tak trochu aj znechutená – ako môže také niečo povedať kňaz? Do kostola, kde zvyknem chodiť ja, nám náš kňaz neraz pripomenul, aby sme si nenamýšľali, že sme viac ako tí, čo do kostola nechodia či neveria. Aj od nich sa máme čo učiť, nie sme o nič lepší a ja s tým úplne súhlasím.
Neviem nakoľko tomu tak bolo, čo ten kňaz vlastne povedal, možno si kamarátka len niektoré veci zle vysvetlila, ale verila som jej. Kedysi dávno som čosi podobné zažila. Bolo to počas jedného rozhovoru... Neviem či mal ten kňaz zlý deň, málo spal a z postele vykročil zlou nohou, no dodnes dobre pamätám ako ma to zasiahlo. Obsah rozhovoru nie je podstatný, ale údiv a rozčarovanie z neho sa vryli do môjho srdca ako jed. Nikdy pred tým som nič také nezažila. Bola som otrasená. Pred sebou som teda mala dve možnosti – buď zatvrdnem voči kňazom a prestanem chodiť do kostola, na základe tejto zlej skúsenosti alebo odpustím a skúsim sa na to pozrieť inak. A samozrejme, stretla som sa s rôznymi kňazmi a nie vždy som bola nadšená, ale uvedomila som si jednu veľmi dôležitú pravdu, a to že aj oni sú len ľudia ako ja, ty, on/a – my všetci. Obyčajní ľudia z mäsa a kostí, ľudia, ktorí majú tak pozitívne, ako i negatívne vlastnosti, ľudia, ktorí robia chyby. Áno, mali by nám ísť príkladom a chvála Bohu väčšina kňazov je naozaj kňazmi s veľkým "K", ale bohužiaľ sú aj takí, ktorí si asi neuvedomujú natoľko vážnosť svojho poslania a povolania a zlyhávajú... Je to smutné, ale je to tak. A keď sa k tomu ešte pripojí naša ľudská tendencia pamätať si zväčša zlé veci a na dobré zabúdať alebo si tie dobré nechceme pamätať či ich prehliadame, tak sa to v nás len nabaľuje a nabaľuje až úplne zatvrdneme... Pretože o dobre, o ktoré sa mnohí kňazi pričinili, sa veľmi nehovorí - to totiž nie je natoľko "pikantné" ako to zlé, ktorého sa dopustili. Niekedy si začínam myslieť, že ľuďom sa viac páči špina a zlo ako dobro, lebo toľko sa toho vyťahuje, že potom vlastne už akoby žiaden normálny a dobrý kňaz neexistoval. A keďže kňazi sú súčasťou Cirkvi, a my ľudia radi zovšeobecňujeme, tak celá Cirkev je následne zlá a falošná. Ale Cirkev, to nie sú len kňazi, biskupi na čele s pápežom (mnohí ju totiž posudzujú len podľa nich) - Cirkev nestojí len na nich, ale na všetkých, ktorí do nej patria. Nie je dokonalá, pretože ani ľudia v nej nie sú dokonalí, práve naopak, majú veľa chýb. Páči sa mi ako jeden kňaz povedal, že Cirkev je spoločenstvom hriešnikov, slabých ľudí. Je to veľká pravda... Ak by sme boli všetci super dokonalí a neomylní, Cirkev by nám bola na nič. Lenže nie sme a tak Cirkev ako spoločenstvo ľudí nám má pomôcť sa stávať lepšími a dokonalejšími (tým, že si budeme vzájomne pomáhať, že sa budeme podporovať a povzbudzovať, ale i napomínať, ak sa napr. niekto zachová nesprávne). Cirkev nás má teda priviesť bližšie k blížnemu (k druhému človeku) a k Bohu.
Ale my ľudia sme už raz takí. Máme pocit, že máme v rukách právo, ktoré nás oprávňuje vynášať súdy nad inými. Ale pokiaľ viem, jediný neomylný a dokonalý je Boh. Tak prečo chceme hádzať kameňom, keď nám to neprislúcha?
Prosím, nepochopte ma zle - tieto riadky nie sú obhajobou kňazov, ktorý „zlyhali“. V žiadnom prípade nie. Chcela som len, aby sme sa zamysleli nad sebou samými (lebo ten kto chce, aby sa zmenili iní, musí zmeniť najprv seba), aby sme sa na veci okolo nás skúsili pozrieť aj z inej strany, aby sme neposudzovali, keď my sami nie sme dokonalí a neomylní a aby sme si vzájomne pomáhali (i napomínali), dokázali odpustiť a nehádzali všetkých do jedného vreca.
Na záver by som to ukončila krátkou myšlienkou, ktorá ma oslovila: „Nenáviď v človeku hriech (zlo), ktoré pácha, ale samého človeka miluj.“
